Automatizácia a robotizácia sú trendom doby
Menia nielen podobu výroby v priemyselných odvetviach, ale dostávajú sa i tam, kde by sme ich ešte pred niekoľkými rokmi nečakali. Ich nástup je badať všade – vo výrobe, výskume, v stavebníctve, medicíne a dokonca aj v službách. V ľuďoch vyvoláva obavy o miesta, no odborníci tvrdia opak.
Aký dopad a aké smerovanie bude mať táto transformácia práce v mene efektivity, produktivity a bezpečnosti na človeka a jeho úlohu v živote? Sú mladí ľudia pripravení na dennodennú konfrontáciu a kolaboráciu s umelou inteligenciou? Ako to bolo s robotikou kedysi a ako je to teraz? O tom sa budeme zhovárať s Ing. Andrejom Vozárikom, vedúcim obchodného tímu robotiky a Ing. Tomášom Gajdošom, obchodným manažérom a šampiónom kolaboratívnej robotiky.
Andrej, vy ste služobne starším kolegom, vediete tím obchodníkov robotiky, v ABB ste už 16 rokov. Aká bola vaša cesta k robotike?
Počas môjho štúdia bola robotika viac-menej v plienkach, nič sa o nej nehovorilo. Navyše som mal iné zameranie. Vyštudoval som Strojnícku fakultu STU, odbor materiálov a technológií, takže k robotike na škole som sa nedostal. Začínal som ako obchodník v odbore zvárania. K robotike som sa dostal až neskôr, v ABB. Bola jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodol presedlať. Bolo to niečo nové, technologicky zaujímavé, čo sa v tom čase začalo u nás na Slovensku len rozvíjať a ja som chcel byť pri tom.
Tomáš, ste zástupcom mladšej generácie špecialistov. Vy ste sa s robotikou stretli už na škole?
Áno, bolo to na vysokej. Hoci na strednej priemyselnej škole som mal aj rôzne druhy programovania. No študoval som odbor mechatroniky – niečo z elektriky, strojárstva, pneumatiky, riadenia. Jednoducho široký záber technického smeru. Priamy kontakt s robotikou som tu nemal. Vážnejšie som sa ňou začal zaoberať až na vysokej škole. Vybral som si štúdium na STU v Bratislave, na Strojníckej fakulte, konkrétne ústav automatizácie. K robotike ma pritiahla najmä súťaž. Našou úlohou bolo naučiť sa pracovať so softvérom ABB RobotStudio, navrhnúť robotickú linku a vytvoriť jej simuláciu. Nadchlo ma to. Vedľajším, no dôležitým efektom pre moju budúcnosť bolo, že v porote, ktorá hodnotila projekty, boli aj zástupcovia ABB.
Ako vnímate svoje začiatky v ABB? Aká bola robotika v tom čase?
Andrej: V mojich začiatkoch bolo výzvou už len vysvetliť zákazníkovi, čo je robot a aký vplyv a pridanú hodnotu bude mať na ich výrobu. Bolo to komplikovanejšie a vytrápili sme sa poznávaním detailov konkrétnej výroby, vysvetľovaním, presviedčaním. Za rok sme predali štyroch alebo sedem robotov. Boli to obrovské kolosy a ceny boli vysoké na vtedajšie pomery. Z každej, aj malej zákazky sme sa neskutočne tešili. Bolo to také pionierske. Predávali sme skôr menším, slovenským firmám. Nadnárodné korporácie, povedzme aj automobilky, ktoré sem prichádzali a ich subdodávatelia si zvykli nosiť celú výrobnú technológiu a zariadenia so sebou, zo zahraničia. Pre slovenského dodávateľa zariadenia, hoci veľkej nadnárodnej firmy, akou je ABB, bolo ťažké prelomiť tento zaužívaný model. Bol to boj o dôveru zákazníka. Slovenský priemysel však postupne ukázal svoju silu, takže začali prichádzať investície. A tunajšie oddelenia nákupu získali aj väčšie právomoci a autonómnosť od svojich matiek.
Tomáš: V ABB som začínal už počas vysokej školy. Najskôr ako technická podpora, ale v princípe som už bol na pozícii aplikačného inžiniera. Pracoval som na reálnych projektoch u zákazníkov. Jednalo sa prevažne o programovanie robotov, rôzne off-line simulácie, rozbeh pracovísk a mnoho iného. Nástup na reálne projekty bol pre mňa krst ohňom. Nastúpil som do rozbehnutého vlaku, kedy bolo veľa projektov a niektoré som musel prevziať a zodpovedne dotiahnuť do konca. A pritom stále bolo nutné dokončiť školu. Bola to obrovská škola a skúsenosť do života. Po štátniciach som hneď nastúpil v ABB na trvalý pracovný pomer a plný úväzok. Som tu teraz piaty rok a robotiku som vnímal ako veľké WAU. Pracovať v ABB je pre mňa ako pracovať pre tím F1. Keď robíte to, čo vás baví, je to vždy zážitok.
Pripravila vás škola na prácu v ABB?
Andrej: Štúdium ma naučilo kriticky myslieť, veci si vyhľadať a naštudovať. Zorientovať sa a dávať veci do súvisu. Trochu kreatívnejšie sme sa museli obracať, vynájsť sa. Ale práve to mi neskôr, v ďalšej praxi pomohlo pri porozumení nových trendov v automatizácii a robotike. V čase môjho štúdia sa o automatizačných veciach na školách ešte veľmi nehovorilo, a keď, tak len veľmi málo. Všetko bolo v začiatkoch.
Tomáš: Priemyslovka mi dala veľmi veľa, učilo nás mnoho ľudí z praxe. Na vysokej škole to bolo pre mňa obrovskou výhodou. Mal som viac času, a tak som začal popri štúdiu pracovať. Na pracovnom trhu som bol preto už inak vnímaný. Mal som výhodu oproti tým, čo nemali žiadne pracovné skúsenosti, návyky na dochádzku, zodpovednosť, zvládanie stresov, tlaku. Väčšina z mojich spolužiakov, ktorí zvolili podobnú cestu, sú dnes už na manažérskych postoch. A to je len päť rokov od absolutória. Dnes študentom vravím z vlastnej skúsenosti: netreba čakať na príležitosť, treba jej ísť oproti.
Andrej, hovorili sme predsa len o dávnejšom časovom horizonte. Ako dnes vnímate vzdelávanie v tejto oblasti?
Andrej: Teraz je úplne iná doba. Jednotlivé katedry, ústavy na vysokých školách vidia potenciál v robotike a snažia sa zabezpečiť robotov, softvér. Dohodnúť odborníkov z praxe, ktorí robia potom aj prednášky. A my im vychádzame v ústrety. Terajší mladí ľudia majú omnoho lepšiu predstavu o tom, čo to vlastne automatizácia a robotika je, majú k nej vzťah už od školských lavíc.
Viem, že kto má vzťah k technike, programovaniu, nebude mať v budúcnosti núdzu o prácu ani problém zamestnať sa. Je to smer, ktorý otvorí dvere každému.
Trend na školách je stále lepší. Firmy z praxe dostávajú priestor odprezentovať realitu, aby to nebolo akademické programovanie, ale reálne, fungujúce v bežnej praxi. Spolupracuje sa nielen vo forme prednášok, ale aj na diplomových prácach – to všetko je obrovským plusom k tomu, aby sa automatizácia na Slovensku rýchlejšie rozvíjala. Študenti na školách môžu reálne pracovať s robotom, môžu si urobiť jednoduchú automatizačnú linku a nasimulovať si výrobný tok. Neštudujú len teóriu z knihy, ale učia sa to reálne spraviť. To je fantastické. To je dnes trend. A prispievame k nemu aj my v ABB.
Tomáš: Ja len doplním, že chodíme na vysoké školy, kde hovoríme o projektoch, s čím sa stretávame, aké problémy riešime. V čase pandémie a dištančného vzdelávania sme robili online workshopy aj pre malé deti na základných školách. Prišli sme im ukázať napríklad aj reálneho robota. Deti sú tu zapálené, naštartované, už tu by ich bolo treba podchytiť, motivovať ich. Na to však treba nielen motivované deti ale aj zapálených pedagógov. Bolo by fajn, keby aj tu bolo vzdelávanie viac praktické. Aj pri predmetoch ako fyzika a matematika by deti mali vidieť ich praktické uplatnenie. Niektoré témy by mohli odprezentovať ľudia z praxe. Je dôležité, aby deti vedeli logicky myslieť, vedeli vyhľadať podstatu problému a nebáli sa hľadať riešenia. Vysoká škola im potom dá to, že vedia rýchlo a efektívne nájsť informácie a čo najlepšie ich použiť. Ale logické myslenie a vzťah k technike sa buduje skôr.
Naznačujete, že by sa s technickou výukou malo začať skôr…. aké sú vaše očakávania?
Andrej: Áno. Vysoká škola je na konci toho súkolia. Ako povedal aj Tomáš, vzťah k technike sa rodí skôr. Deti k nej treba viesť. Dokonca už v materských školách, určite na základných školách a samozrejme na stredných. Musím však povedať, že tie už začínajú dobre fungovať, najmä pokiaľ ide o odborné školy. Majú robotické predmety, prednášali sme tam, dali sme tam robotické zariadenia aj softvér. Čiže už zo strednej školy vychádzajú študenti s tým, že robota vedia ovládať, rozumejú jeho logike a jazyku – to je celkom iné. Ľahšie sa im študuje na vysokej škole, už to len šperkujú. Bolo by fajn, keby k tomu hravou formou mohli pričuchnúť aj deti na základných školách.
Tomáš: Ja sa vrátim k vysokým školám. Dnes by som očakával viac spojenia s praxou. Nie v zmysle duálneho vzdelávania, ale v širšom zábere. Lepšie vybavenie škôl, a určite ľudia z praxe. Dôležité je inovovať vzdelávacie programy, pretože stále sa ide príliš do hĺbky a detailov na úkor praktických skúseností. Viac študentov orientovať na technické smery všeobecne, nielen na programovanie. Programovanie dnes nájdeme vo viacerých študijných smeroch. Problém je totiž v tom, že ak máte technicky zdatného človeka s „praktickým“ programovaním, je schopný pripraviť softvér na čokoľvek. Problém je opačne. „Akademický“ softvérista je rýchly v programovaní, ale nemá potrebný cit pre mechaniku, dynamiku tých procesov, špeciálne technológie. Preto je najmä v robotike a automatizácii dôležité chápať aj iné aspekty znalostí ako programovanie ako také.
Čo si ceníte na svojich mladších kolegoch prichádzajúcich do firmy a čo by ste mladým adeptom vysokoškolského štúdia odporúčali? Alebo základoškolákom a ich rodičom?
Andrej: Nasadenie, elán, energiu. U chalanov a dievčat, ktorých sme prijímali, bola cítiť neskutočná pozitívna energia, radosť študovať a skúšať niečo nové. Obrovský entuziazmus z nich šiel. Odporúčal by som počas štúdia sa nakontaktovať a spolupracovať s priemyslom – či už v rámci brigády, či projektu, diplomovky, aby vedeli porovnať škola verzus realita. Ak pracujú počas štúdia, naučia sa neskutočne veľa. Po ukončení štúdia majú už prax, ktorú ocenia aj zamestnávatelia. A keď počas školy idú na stáž do firmy, svedčí to o chuti, cieľavedomosti, záujme. Veľa to napovie zamestnávateľovi o kandidátovi.
Tomáš: Ja by som odporučil rodičom podporovať technické myslenie detí. Dnes je technika na každom kroku, s IT sférou sa tak deti stretávajú od malička. Dôležité je, aby ich rodičia naučili techniku chápať ako pomocníka pre zlepšenie životných podmienok ľudí a nie ako hrací automat. Tiež je skvelé, keď vidím, ako sa deti zapájajú od malička do rôznych technických súťaží, na ktorých si budujú spomínané logické myslenie a záľubu v tom, ako vyriešiť technický problém.
A staršie ročníky, existujúci zamestnanci firiem, v ktorých sa aplikujú alebo budú implementovať robotické a automatizačné systémy? Čo by ste odporúčali im? Adaptácia na technologické novinky je predsa len už ťažšia…
Andrej: Myslím, že sa nemusia obávať. Ovládanie robotov a zariadení pôjde smerom k intuitívnym. Ako v prípade mobilných telefónov. Prvého dotykového telefónu sa mal človek problém dotknúť, mal obavy niečo stlačiť, dnes ho využívame bežne a takmer všetci – od najmladších po najstaršie generácie. Je to bežné. Takisto vnímam robotizáciu. Kedysi sa toho ľudia báli, o chvíľu to bude bežná vec. Samozrejme hovoríme o operátoroch, o obsluhe. Niekto to však musí vymyslieť, naprogramovať – tam bude úloha človeka a vzdelávania. Nedávno som videl video z Japonska, kde v stanovenú dobu príde na toaletu robotické zariadenie na autonómnom vozíku a vyčistí všetky toalety a odíde. Jednoducho o pár rokov, bude robotika všade, aj v segmente služieb.
Tomáš: V určitom zmysle sa vzdelávame stále. Tiež sa učíme nové funkcie na telefónoch, takže aj v robotike je to podobné. V priemysle sa ale napríklad uplatňujú spôsoby tzv. poka yoke princípy – to sú spôsoby, ktoré nedovoľujú operátorovi spraviť inak svoju úlohu ako len jedným spôsobom. Tak sú priemyselné riešenia stavané. Všeobecne – všetko smeruje k „easy-to-use“ a napríklad nového robota, ktorého v ABB máme, by vedeli naprogramovať už aj deti, ktoré s robotikou nemajú nič spoločné. Základom programovania je totiž grafika, nemusí sa písať ostrý kód, skladá sa príbeh z blokov. Momentálne sa napríklad testuje hlasové navádzanie, a to predsa musí zvládnuť každý. Všetko smeruje k zjednodušovaniu, preto sa techniky a budúcnosti netreba báť.
V ďalšom dieli blogu sa zo škôl a vzdelávania presunieme viac do firiem a nazrieme aj do oblasti kolaboratívnej robotiky.
